Byť človekom niečo znamená...

Človek je tvor nedokonalý a od svojej podstaty sa to snaží prekonať a túži po dokonalosti.

Všetky naše trápenia vyplývajú z toho, že naša túžba po dokonalosti nie je napĺňaná.

Či už je to náš výzor, alebo sú to vlastnosti blízkeho človeka, súhra okolností alebo len obyčajné počasie.

Ideál je natoľko vlastná záležitosť, nakoľko je človek osobnosťou.

Tvorí sa v každom z nás počas výchovy a dozrievania. Celá táto skutočnosť tvorby ideálu je príliš komplikovaná na to, aby bolo možné ju pochopiť a individualita každého jedinca

je neobsiahnuteľná a nevtesnateľná do žiadnej šablóny ani vzorca. Nemožno sa naučiť rozumieť bez interakcie s druhou osobou. Práve preto nám bola daná schopnosť komunikácie. 

Komunikácia je most medzi ľudskými ideálmi.

Na úrovni kamarátskej je rozdielny ideál pomerne atraktívny, no pri výbere

bližšieho spoločníka sú podobné ideály nevyhnutná záležitosť. Nejde o to koľko vlastností majú ľudia spoločných, ani o to či ich zaujímajú rovnaké veci. To sú aspekty, ktorých rozdiely sú priam vítané.

No ak vychádzame z toho, že človek chce byť v živote šťastný a šťastie plynie z toho, ako veľmi sa človek približuje k svojmu ideálu, potom je nevyhnutné aby sa spájali podobné ideály.

Mladý človek však často nedokáže identifikovať, čo vlastne chce, nedokáže pomenovať, čo ho urobí dlhodobo šťastným.

Premenlivosť chtíču je u každého mladého človeka často pozorovaná záležitosť.

Pomenovať ideál dokážu iba zrelší a starší ľudia, bohužiaľ, často s vedomím že sa rozhodli zle. Tu prichádzame ku fáze, kedy sa človek mylne domnieva, že ešte má šancu tento ideál nájsť. Preto toľké rozvody po 10tich, 15tich, 20tich rokoch spoločného manželstva. Každý má právo na šťastie, no takisto je každý zodpovedný za svoju minulosť.

Mladý človek má svoje túžby, svoju predstavu o pocite a stave, ktorý by chcel zažívať aj keď presne nedokáže pomenovať veci, ktoré ho majú do toho stavu dostať.

Vtedy, najmä dievčatá, majú svoje vysnívané predstavy o priateľovi, o manželstve, svadbe a podobne. Keď sa nejakým spôsobom nedostavuje pocit, s ktorým rátali dostávajú strach.

Vtedy bez snahy o poznanie druhého človeka podliehajú svojmu strachu a kvôli podvedomej absencií toho, čo si ani sami nedokážu predstaviť vzdávajú sa často hodnotných ľudí. Tieto pocity s vekom pohltí realita a tieto svoje túžby natoľko okresajú, až sa ocitnú po desiatich rokov v manželstve, ktorému nedokážu dávať dostatočne množstvo potrebných emócií, a aj napriek veľkej snahe začnú cítiť, že nie sú šťastní a chybu predpokladajú v druhom človeku a situáciu riešia opäť zbabelým útekom.

Jedna vec je v týchto zdanlivo neriešiteľných situáciách veľmi podstatná a tou je flexibilita ideálov. Ak pripúšťame, že napĺňanie ideálov je cesta ku šťastiu a rešpektujeme ich možnosť vývoja, potom tu je šanca v kontexte tohto zdanlivo veľkého omylu v osobe životného partnera nájsť svoje životné a najväčšie šťastie.

Veľa mladých, krásnych vzťahov stroskotáva na utópií. Utópií, ktorá sľubuje ideály. Tu sa opieram o úvod článku, kde sme prišli na to, že ideály sú priveľmi rôznorodé a individuálne na to,  aby sme dokázali nájsť osobu, ktorá by  bola s nimi plne stotožniteľná.

Preto treba udržiavať a budovať to jediné, čo je vodítkom  k druhému človeku. Komunikáciu.

Nejde o to vedome sa snažiť niečo meniť, nejde o to umelo sa stať uprimným, ani sa otvárať neznámemu človeku...

Sú však dve veci, ktoré si treba uvedomiť.

1. Dokonalosť nie je z tohto sveta a túžba po dokonalosti zostane túžbou a preto sa nesmieme vzdávať hodnôt, ktoré máme, kvôli matnej vidine niečoho lepšieho.                                

2. Ani my nie sme dokonalí a naše závery, dohady, pocity v kontexte iného človeka nebývajú často správne a jediné, čo môžeme spraviť pre vlastné štastie a štastie niekoho iného

je prejsť sa spolu po moste našich ideálov.